Tweetko

Július Satinský ako literárny tvorca

5 min read
0
Comments
1
Views

Július satinský ako literárny tvorca

(Nedožité 85. výročie narodenia)

Bol nezameniteľným humoristom, dramatikom, prozaikom, esejistom, fejtónistom, publicistom, glosátorom, autorom memoárovej spisby i literatúry pre deti. Všeobecne známym sa ale stal najmä ako herec v autorských divadelných predstaveniach vedno s nerozlučnou dvojičkou Milanom Lasicom, s ktorým priniesli do domácej satiry intelektuálny pohľad na svet. Dvadsiateho augusta 2026 uplynulo 85 rokov od narodenia Júliusa Satinského.   

 Po Nežnej revolúcii (1989) začal Július Satinský venovať okrem herectva intenzívnejšiu pozornosť aj publicistike (fejtóny) a tvorbe pre deti (rozprávky). Pravidelnú rubriku mal v niekoľkých novinách, časopisoch i v rozhlase. Často a rád využíval vo svojich fejtónoch prvky slovnej hry, jeho písanie bolo búrlivé, extrovertné, nevyhýbal sa veľkým gestám a pózam, ktoré možno čítať priamo, ale i ako ironicky prevrátené. Nezanedbateľný je tiež edukačný aspekt Satinského fejtónov. Vyvinul snahu provokáciou vzbudiť v čitateľovi túžbu stať sa rovnako samostatnou a originálnou osobnosťou, ako je sám autor, ktorý si môže dovoliť zaujímať aj nekonvenčný či nepopulárny postoj, stanovisko. Tieto texty vyšli knižne v súboroch Moji milí Slováci (1991), Karavána šteká, psi idú ďalej (1993), Už ani muk! alebo karavána šteká, psi idú ďalej 2 (1994), Šľak ma ide trafiť (1997), Tristo hrmených /…prvých sto!/ (1999), Čučoriedkareň, Polstoročie v Bratislave, Chlapci z Dunajskej ulice (všetky 2002), Čučoriedkareň 2 (2003) a iné.

Slovný humor, bezbrehá imaginácia a živelné rozprávačstvo charakterizujú Satinského tvorbu určenú najmenším čitateľom (Rozprávky uja Klobásu, 1996). Vymýšľanie a písanie rozprávok bolo prejavom jeho hlbokého vzťahu a lásky k deťom. Chcel nimi rozvíjať ich fantáziu, zmysel pre humor ako systém osobnej obrany, učiť vo všednom dni nachádzať rozprávkové zázraky, prežívať vzrušujúce dobrodružstvá. A najmä hľadať šťastie, harmóniu a pohodu v malých každodenných prítomnostiach, ako bola povedzme autorova priam erbová slaninka s cesnakom… Vetrom ošľahaný literát dobre vedel, že reálny život so všetkými strasťami a bolesťou dieťaťu priskoro vyrazí dych, preto chcel humorom posilniť jeho imunitný systém a schopnosť udržať si duševné zdravie, keď táto chvíľa nastane.

Fakt, že Július Satinský do posledných chvíľ života nestratil zmysel pre humor a nechcel nikoho zaťažovať svojimi trápeniami so zdravím, demonštruje posmrtne vydaná kniha Momentálne som mŕtvy, zavolajte neskôr (2003). Pripomenieme, že ako každý človek, aj on mal tých trápení a smútkov niekoľko. Hlavne keď ho postupne opúšťali najbližší – najskôr milovaní rodičia, potom mu vo vlnách Karibiku tragicky zahynula prvá manželka Oľga Lajdová, prekladateľka, baletka v Slovenskom národnom divadle a tanečnica Lúčnice, s ktorou žil v spokojnom, ale bezdetnom manželstve. Zakrátko vstúpil do partnerského zväzku so psychiatričkou Vierou (majú dve deti).

O bohatú otcovu literárnu pozostalosť sa erudovane a s maximálnou zodpovednosťou stará dcéra, jazykovedkyňa a prekladateľka Lucia Molnár Satinská. Práve jej editorskou zásluhou vyšli knižne zbierka fejtónov Listy z Onoho sveta (2007), rozšírené vydanie Rozprávok uja Klobásu (2008), výber z cestovných denníkov Expedície 1973 – 1982 (2011), Listy Oľge (2013) a Gundžovníky I – II  (2018).

Listy, zápisky, denníky, glosy, reportáže a iné autorove texty charakterizuje predovšetkým esprit a osobitá reč. Uplatňoval nezvyčajné výrazy, miloval slovné hračky, neologizmy, kalambúry – sťaby testoval „výtlak“ a hranice možností slovenčiny… Ako sebavedomý používateľ jazyka nechával redaktorom v novinách a časopisoch odkazy, aby v žiadnom prípade nemenili jeho slová – napríklad aj s vyhrážkou, že „im stlačí nos“… Dcéra Lucia Molnár Satinská v jednom interview uvádza, že „Julo neakceptoval jazykové autority, sám chcel byť autoritou. Respektíve nie autoritou, ale vzorom, inšpirátorom, dnes by sme to nazvali influencerom. Vyžíval sa v používaní novotvarov a túžil po tom, aby sa uchytili. Vzorom mu bol v tomto Hviezdoslav…“

Mnohé Satinského texty možno čítať ako situačné správy o Slovensku, ktoré vychádzali z dôvernej (intímnej) znalosti ľudí a krajiny, z dlhodobého autorovho putovania a mapovania stoviek lokalít – od obcí a mestečiek až po najzapadnutejšie kúty a samoty. Všetky územia prechodil vlastnými nohami, plasticky si zapamätal každý chodníček či skratku, každý peň, na ktorom sa dalo posedieť a oddýchnuť. A, samozrejme, každý postreh a interesantnú myšlienku, ktorú v debate s ním v rôznych končinách ľudia vyslovili.

Hĺbavejšie čítanie odhaľuje v druhom pláne líniu skladania tvorcových záznamov do svojského atlasu predstáv, názorov, obrazov i predsudkov rozličných vrstiev obyvateľstva. Nad všetkým ale jednoznačne tróni ľudská spolupatričnosť. Ak to domyslíme konzekventne, ešte aj na samom počiatku rodokmeňa Satinského milo frivolných čučoriedok nestojí erotika, s ktorou sa rozprávač tak šarmantne pohráva, ale túžba po normálnych a autentických ľudských vzťahoch, vzrušujúci pocit z blízkosti človeka, ktorý nás priťahuje, dorozumenie sa s ním i bezstarostné prekáračky.

Možno sa autorova radostne zmyselná Čučoriedkareň chvíľami tvári ako Dekameron, ale v samom jadre ide o rafinovane napísanú príručku ľudskej komunikácie. Treba ju čítať pozornejšie a zistíme, že v hodnotovej hierarchii tohto excelentného znalca žien zaujímajú popri zvodných čučoriedkach rovnako dôležité, ak nie ešte dôležitejšie miesto „staré praženice“ – svetaskúsené dámy vyšších vekových kategórií, dámy nie podľa rodného listu, ale svojím životným štýlom, noblesou, eleganciou a názormi. Nezabudnuteľný Július Satinský odišiel do večných lovísk 29. decembra 2002 vo veku 61 rokov. Odpočíva na Ondrejskom cintoríne v Bratislave, kde sa dlhšie nepochovávalo. Empatická manželka Vierka ale požiadala úrady o výnimku a našla také miesto, odkiaľ je výhľad na „jeho“ milovanú Dunajskú ulicu…

Text a foto: Peter CABADAJ