Tweetko
Jozef MIKLOŠKO: Program Progresívneho Slovenska je nekresťanský

Jozef MIKLOŠKO: Program Progresívneho Slovenska je nekresťanský

Slovenské národné noviny
Slovenské národné noviny
Página verificada
11 min de leitura
0
Comentários
3
Visualizações

V  zmaterializovanom svete sa bez Boha ťažko prežíva

Zhováral sa Matej MINDÁR – Foto: archív SNN

Pre matičný dvojtýždenník poskytol zaujímavý rozhovor bývalý politik KDH Jozef MIKLOŠKO, ktorý pôsobil nielen v NR SR, ale aj vo Federálnom zhromaždení a v česko-slovenskej federálnej vláde. Oproti veľkej časti KDH presadzuje spoluprácu so Smerom ‒ SSD. Podľa jeho názoru by toto politické spojenectvo bolo prospešné pre Slovensko vzhľadom na to, že obsah politického programu Progresívneho Slovenska je  namierený proti kresťanskému učeniu.

Vo februári 1990 ste boli jedným zo zakladajúcich členov KDH. S akými očakávaniami ste vstupovali do tohto hnutia? 

Po štyridsaťjeden rokoch socializmu November 1989 bol jedným z mojich najkrajších  období života. Plné námestia, nebývalá jednota, po ktorej sa starý systém zrútil ako domček z karát. V  nadšení nám nenapadlo, že to nebude vždy takto. Ako matematik som mal skúsenosti z Ústavu technickej kybernetiky SAV, kde som viedol až päťdesiatčlenný kolektív matematikov. Ako nestraník som bol aj zástupcom riaditeľa ústavu, ktorý mal vtedy asi päťsto pracovníkov.

Po výzve prezidenta Václava Havla, aby KDH dodalo do vlády ČSFR podpredsedu pre ľudské práva, ma predsedníctvo KDH poslalo do Prahy na dva roky. Potom ma zvolili za poslanca Federálneho zhromaždenia, takže posledné mesiace spoločného štátu som strávil v Prahe, ktorá bola vtedy pupkom sveta. Prežil som tam mnohé udalosti a stretnutia s významnými ľuďmi. Veľa som o tom napísal vo svojich knihách.

Ponovembrový vývoj ČSFR smeroval k vytvoreniu dvoch samostatných štátov. KDH ako hlavná opozičná sila proti Vladimírovi  Mečiarovi po voľbách 1992 nehlasovalo za Deklaráciu SNR o zvrchovanosti SR, Ústavu SR a ústavný zákon o zániku ČSFR. Nepovažujete to s odstupom času za historickú chybu?

V Prahe som videl, že federácia nie je spravodlivá. V štáte, kde je pomer obyvateľov 2 : 1, nebol záujem deliť sa v pomere 1 : 1. Doplatili sme na to najmä pri delení federálneho majetku, ktorý bol predovšetkým v Čechách. Svet vtedy málo registroval Slovensko. V čase platnosti federálnej ústavy Deklarácia SNR o zvrchovanosti SR zo 17. 7. 1992 bola provokácia Vladimíra Mečiara.

Bola neústavná, rovnako ako schválenie Ústavy SR 1. 9. 1992. Časť Európy čakala na naše chyby, aby Slovensko nemuseli uznať ako samostatný štát. Vo Federálnom zhromaždení pri zákone o zániku ČSSR som sa zdržal hlasovania, aj keď stanovisko KDH bolo proti. Zazlievali mi to, KDH sa držalo tézy Jána Čarnogurského, že s Čechmi sa neskôr zídeme v novej Európe. Stalo sa to o dvanásť rokov v roku 2004. Tieto postoje KDH boli chybami.

KDH za viac ako tri desaťročia nemalým spôsobom ovplyvnilo politické dianie na Slovensku. Ako sa hnutiu podarilo presadzovať svoj politický program v rámci koalície alebo opozície? 

KDH viackrát striedalo koalíciu aj opozíciu. Prvé voľby vyhralo VPN, ktoré „veľkoryso“ prijalo medzi seba bývalých komunistov. Náš program bol narýchlo a amatérsky urobený. Ján Čarnogurský bol zaťažený prácou podpredsedu vlády pre legislatívu v Prahe. Na Slovensku ho zastupoval jeho brat Ivan,  ktorý bol podpredsedom SNR a riaditeľom Hydrostavu s dvanásťtisíc pracovníkmi. Predsedníctva KDH, bol som ich členom, boli dlhé a bezzubé, nič sa na nich nevyriešilo. Prívlastok „kresťanské“ bol dôležitý, veď Slovensko bolo v jadre také, a kampaň HZDS a SDĽ bola vtedy bezohľadná a útočná: „KDH chce čiernu totalitu, všade kríže, všetko Cirkvi vrátiť, modliť sa v škole.“

Pôsobenie bývalých komunistov vo VPN a v ďalších ponovembrových politických zoskupeniach je zložitejším problémom. Ak sa pozrieme na vývoj v bývalom Česko-Slovensku, prechod od totalitnej moci k demokratickej bol oproti niektorým štátom mierový a kultivovaný. Ak by sme ako nový režim zakázali všetkým exkomunistom uchádzať sa o volené funkcie, ignorovali by sme princípy demokracie. Veď títo bývalí komunisti boli na základe slobodných volieb zvolení do svojich funkcií…

Revolúcia musí konať niekedy aj nedemokraticky. Štyridsaťdva rokov sme tu komunistov mali na krku, výsledok pre národ bol fatálny. Je o tom veľa kníh a dokumentov. Naša nežná revolúcia prebehla u nás kultivovane, bez násilia a krvi.  Dať komunistom stopku na pár rokov bolo v diskusii, ale sa to nestalo. Zaslúžili by si to, iste nie každý v rovnakej miere, veď boli medzi nimi aj čestní ľudia. Nakoniec nenásilie prevratu v roku 1989 vyplynulo aj z dohody s komunistickou stranou, ktorej vedenie rýchlo odsúhlasilo vypustenie vedúcej úlohy strany. Pamätám sa na ten jasot na Námestí SNP, keď to tam Milan Kňažko oznámil.

Okrem pôsobenia vo federálnej vláde, Federálnom zhromaždení a v NR SR ste boli aj slovenský veľvyslanec v Taliansku, na Malte a v San Marine. V Ríme ste sa stretávali tiež s predstaviteľmi Svätej stolice a slovenského exilu?

Bol som veľvyslanec na jedno použitie, keď ma po váhaní prezident Rudolf Schuster schválil pre Taliansko. Bolo to jedno z troch mojich najkrajších období života (detstvo na Kalvárii, nežná revolúcia a Taliansko). Talianska mentalita mi sadla, bol som veselý, otvorený a spontánny ‒ Talianom sa to páčilo. Keď som vtipkoval, že som proti protokolu,  alkoholu a cholesterolu, vždy zaznel potlesk. Darilo sa mi, vybavil som veľa vecí pre Slovensko, ktoré Taliani  uznávali.

Ako veriaci som býval často vo Vatikáne, aj keď sme tam mali iného ambasádora.  Veľa akcií som organizoval aj pre Slovákov v Ríme a Taliansku. O týchto piatich rokoch som napísal a vydal knihu Prísne tajné – ako sme boli Taliani v roku 2006. Mala 430 strán. Keď si ju veľvyslanec v Kanade Anton Hykisch prečítal, nechcel veriť, že som to všetko „stihol“. Rekord som mal osem akcií za deň. Počas polročného predsedníctva Talianska v EÚ som sprevádzal stotri našich návštev.

Ako bývalý kresťanskodemokratický politik sledujete dianie Cirkvi na Slovensku. Do akej miery môžeme hovoriť, že Slovensko je stále kresťanskou krajinou?

Na území terajšieho Slovenska už v čase Marca Aurelia a jeho výprav žili kresťania. Je známe, že v čase veľkého sucha práve kresťania medzi rímskymi vojakmi vymodlili dážď, čo je aj na stĺpe na Piaza Collona v Ríme. Írski misionári a svätý Patrik mali už predtým vzťah k nášmu terajšiemu územiu, boli prví, ktorí tu priniesli kresťanstvo.

Od čias svätých Cyrila a Metoda máme v Nitre Pribinov kostol. Pred pár dňami som bol v Kopčanoch v najstaršom kresťanskom kostolíku v strednej Európe. V srdciach našich predkov bolo zakorenené kresťanstvo, naše mamy a otcovia nás k tomu vychovali a my tak vychovávame svojich potomkov. Dnes mám dvanásť vnukov a jedenásť pravnukov, ktorí sú a dúfam že aj budú aktívni kresťania. V polarizovanom a v zmaterializovanom svete sa bez Boha ťažko prežíva, najmä v starobe.

Ako vnímate politiku súčasného vedenia KDH, ktoré má záujem byť súčasťou budúcej vlády spoločne s Progresívnym Slovenskom?

Voči súčasnému vedeniu KDH mám, najmä na internete, námietky. Chýba nám osobnosť, ktorej program by nebol iba „preč s Ficom“. Dnešný náš premiér je štátnik, ktorého všade berú, vie rečniť a argumentovať, lepšieho nemáme. KDH roky hlása – nie so Smerom. Ak chce byť raz vo vláde, má na výber iba Smer alebo Progresívne Slovensko (PS). Program PS je absolútne nekresťanský. Ich ľudia sú málo vzdelaní a neskúsení, vedia iba kritizovať.

Ak pôjdeme s nimi, vystupujem z KDH, v ktorom som členom tridsaťsedem rokov. Momentálne som v klube Svätý Jur, v ktorom, to je typické, je asi tridsať členov ‒ tí istí, čo boli v KDH už od roka 1990. Piateho októbra 2026 sme mali každoročné stretnutie „starých šuniek“ KDH. Bol som prekvapený, že so svojimi názormi som tam bol izolovaný, niektorým prekážalo aj to, že do našej ústavy sa nedávno dostali v Európe unikátne tvrdenia o kresťanských princípoch Slovenska. Neviem, či má význam chodiť medzi ľudí, ktorí nič nesledujú, nečítajú a nezaujímajú sa o to, čo sa deje vo svete?

Ste jeden z mála známych členov KDH, ktorý presadzuje spoluprácu so Smerom ‒ SSD. Nemôže toto prípadné spojenectvo spôsobiť odliv voličov KDH k Igorovi Matovičovi?

Nutnú spoluprácu so Smerom hlásam dávno. Ak to KDH nechce, potom s PS vládnuť nemôže. Stranu, ktorá nemá partnerov a chce byť stále v opozícii, nevolím. Matoviča som roky na všelijakých úrovniach zažíval. Je to nezodpovedný politik, mám odložené jeho noviny, ktoré sme voľakedy dostávali do schránok. Tí, čo ho volia, sú spoluzodpovední za neporiadky, ktoré zapríčinil. Na svoju kandidátku dal vždy všetkých, takže sa do parlamentu dostali aj ľudia, ktorí tam „sedia a slovka nepovedia“.

Váš brat František oproti vám zastáva diametrálne odlišné názory vo vzťahu k PS a Smeru ‒ SSD. Aj preto odmietol „poslúžiť“ Robertovi Ficovi pri schvaľovaní novely Ústavy SR o dvoch pohlaviach. Svojimi vyjadreniami poburuje mnohých národných a kresťanských voličov. Ako hodnotíte jeho pôsobenie v slovenskej politike?

Je o osem rokov mladší. Za socializmu naša rodina pracovala v „podzemnej Cirkvi“, ja v stretnutiach (tzv. stretkách) rodín, mládeže, písal som do samizdatov. Brat spolu s Vladimírom Juklom a so Silvestrom Krčmérym boli vtedy kľúčoví lídri. Brat bol a bude vždy disident. To, že nehlasoval za päť nových bodov našej Ústavy SR, ktoré navrhlo KDH a nemá ich nikto v Európe, bola  kardinálna chyba. Jeho heslo „lebo Fico“ je nereálne. Robert Fico je uznávaný politik doma a vo svete. Vyliečil sa zo surového atentátu, pričom počas operácie to mal namále. KDH rýchlo skončí, ak by išlo do vlády s Progresívnym Slovenskom.

Akú budúcnosť má KDH v strednodobom a dlhodobom horizonte? Dokáže stále niečo ponúknuť konzervatívnym voličom?

Dnes žijeme celosvetovo a celoeurópsky vo veľkom balaste. Médiá „hlavného prúdu“ k tomu prispievajú, nepíšu objektívne a sú jednostranné. Nedajú sa čítať a počúvať, hľadajú len škandály a negatíva.  Rád sledujem u nás Daga Daniša, Vladimíra Palka, z Čiech Cyrila Svobodu, Petra Druláka, z USA Jeffreyho Sachsa. KDH na Slovensku má budúcnosť, ale s iným vedením. Dnes Slovensko nemá veľa lídrov.  Sympatizujem (bez funkcií) s Petrom  Pellegrinim, Richardom Rašim, Robertom Kaliňákom, Jurajom Blanárom i s Viliamom Karasom, Tomášom Tarabom a Jánom Horeckým. Naši politici musia brať na zreteľ, že sme malý štát, svet sa rýchlo geopoliticky mení a naším hlavným cieľom musí byť mier. Tridsaťšesť krajín BRICS, na čele s ČĽR, Indiou a Ruskom, sú veľkou silou. Zadlžené USA a krajiny EÚ medzi seba nepozývajú.

Súčasný rusko-ukrajinský konflikt možno charakterizovať ako vojnu Západu proti Ruskej federácii. Do akej miery možno identifikovať súčasné Rusko s bývalým Sovietskym zväzom? 

Áno, je to vojna Západu proti Rusku, pričom v nej masovo umierajú Ukrajinci aj Rusi. Západné zbrojárske firmy majú z toho radosť. Mám fotku, ktorú som urobil v Poprade v roku 2012. Nekonečný prúd tankov na nákladných vlakoch, ktoré idú na Východ. Vtedy nám nenapadlo, načo tam idú a kto to zaplatí. Konflikt začala snaha Ukrajiny dostať sa do NATO. Prezident USA prisľúbil, že NATO sa na Východ nebude rozširovať. Svoj sľub splnil tak, že krajín NATO je okolo Ruska mnoho a aj v tejto časti sveta majú USA svojich 740 vojenských základní.

Rusi nechcú vojnu, ale NATO v Ukrajine bola ich červená čiara. Veď odtiaľ západné rakety doletia do Moskvy za pár minút. Rusi majú veľké územia, dosť surovín, energie a všetko, čo potrebujú. Do roka 2014 zabili počas mieru na ukrajinskom území štrnásťtisíc Rusov. Pamätáte sa na udalosti v Odese? ZSSR a Rusko sú dve rôzne veci. Rusko sledujem stále. Poznám ich hudbu a literatúru, nedávno som publikoval na blogu svoje spomienky na dvadsaťpäť slávnych spisovateľov a ich diela, ktoré u nás už nikto nepozná, pričom naše kníhkupectvá sú plné západných brakov, v ktorých  vždy musí byť  vražda, rozvod, nevera, alkohol, drogy. Keď dnes líderky EÚ a kancelár Mertz majú silné reči v prospech vojny, mali by si spomenúť na druhú svetovú vojnu, keď Nemci sovietom zabili dvadsaťtri miliónov ľudí. Ich „cesta“ domov a do zajatia bola veľkou hanbou krajiny, ktorá dala svetu Einsteina, Beethovena, Goetheho a Schillera.

Náš dvojtýždenník spoluvydáva najstaršia celonárodná ustanovizeň Matica slovenská. Ako hodnotíte jej význam v súčasnom globalizovanom svete?

Matica slovenská je zaslúžilá organizácia, ktorá najmä v čase silného odnárodňovania urobila veľa pre Slovensko. Po revolúcii prišla s jej témami SNS, ktorá sa snažila doplniť červenú farbu s bielou a modrou. Pamätám sa, ako v Ružomberku v auguste 1990, keď sme boli vo vláde a slávili pamiatku Andreja Hlinku, hádzali po nás kamene.

Svoju modernú históriu si pošramotila kauzou straty Národného pokladu. Je mojou chybou, že pohľad na Maticu slovenskú som začal meniť až po návštevách Martina a matičiarskych slávností, po akciách Domu Matice v Bratislave a najmä po nedávnej besede v sídle Matice v Galante. Tam som pochopil, že táto stará inštitúcia je pre Slovákov, najmä na zmiešanom území a v zahraničí, veľmi  dôležitá.

Autor je asistent poslanca NR SR

Pôvodne publikované na snn.sk