Martin HATTALA položil základy spisovnej slovenčiny

Brúsil tvaroslovie jazyka doma i v cudzine
Jozef SLIACKY ‒ Foto: archív autora
Martin HATTALA, ktorý sa narodil v Trstenej 4. novembra 1821, sa spolu s Michalom Miloslavom Hodžom podujal na reformu štúrovskej slovenčiny. Ako dieťa bol často chorľavý, rodičia sa báli dať ho do školy, preto základy vzdelania mu vštepil otec. Až ako desaťročný sa stal žiakom v škole u františkánov…
Aby sa naučil po maďarsky, odišiel študovať na gymnáziá do Jászberény, Felegyházy a napokon do Subotice. V tomto vojvodinskom meste prišiel do styku so srbským kultúrnym prostredím a osvojil si srbčinu. Stretával sa však aj so študentmi z iných slovanských krajín a usiloval sa učiť ich reči, čo neskôr využil pri porovnávaní slovanských jazykov. Zaujímal sa aj o gréčtinu, francúzštinu a nemčinu a už ako študent hlbšie poznával i materinskú slovenčinu. Počas štúdií v Trnave sa stal členom krúžku, ktorý tam založili a viedli Ján Palárik a Jozef Karol Viktorin. Vo viedenskom Pázmaneu vyštudoval teológiu. Stalo sa tak v rušnom meruôsmom roku. Za rímskokatolíckeho kňaza ho vysvätili 12. decembra 1848 v Ostrihome. Po krátkom kaplánčení v Bzovíku a v Banskej Hodruši sa stal profesorom „českoslovenčiny“ na gymnáziu v Bratislave.
■ PRVÉ GRAMATIKY
V čase štúdií vo Viedni zostavil stručnú gramatiku slovenčiny pre potreby pastoračnej praxe. Zaoberal sa v nej najmä tvaroslovím. V auguste 1847 sa v Čachticiach zúčastnil na štvrtom zasadnutí spolku Tatrín, ktoré sa venovalo jednotnému spisovnému jazyku Slovákov a jeho pravopisným princípom. Stal sa členom jazykovedného výboru Tatrína, ktorý viedol Ľudovít Štúr. Vtedy ho poverili úlohou vypracovať novú slovenskú gramatiku. V Orle tatranskom v roku 1848 uverejnil svoj posudok Hodžovho diela Epigenes slovenicus. Podpísal sa pod ním ako „Martin z pod Babej hori“.
V roku 1850 vydal Hattala Gramatiku slovenského jazyka v porovnaní s českým. Obsahovala súhrn vtedajších najdôležitejších vedomostí o slovenčine, jej nárečiach, znakoch a vývine jej spisovnej podoby. Nezaprel v sebe prívrženca československej jazykovej jednoty a usiloval sa o priblíženie slovenčiny češtine. Už v tomto diele vyjadril potrebu zaviesť ypsilon do slovenského pravopisného systému, za čo mu dnešní žiaci a študenti zrejme netlieskajú.
■ AKCEPTOVAL HODŽU
V októbri 1851 sa stretli v Bratislave štúrovci s bernolákovcami. Rozobrali problémy slovenskej gramatiky a vypracovaním jej koncepcie poverili Martina Hattalu. Aj keď mal iba dvadsaťdeväť rokov, mal už dostatočný lingvistický prehľad. Viac ako Štúrove rešpektoval Hodžove návrhy. Išlo o písanie y/ý, ä, ľ, é, ia/ie/iu/ô, de, te, ne, le, di, ti, ni, li bez mäkčeňa a v genitíve množného čísla mužského rodu -ov namiesto -ou. Išlo o akýsi kompromis medzi oboma názormi. Prejavilo sa to aj v prebraní niektorých českých tvarov a vypustením tých, ktoré vychádzali zo stredoslovenských nárečí. Výsledkom bola Krátka mluvnica slovenská, ktorá vyšla už ďalší rok. Základnou normou slovenského pravopisu bola celých päťdesiat rokov až do vydania Czambelovej Rukoväti spisovnej reči slovenskej.
Hattalovu prácu Zvukosloví jazyka staro i novo českého a slovenského posudzoval Pavel Jozef Šafárik, ktorý ju veľmi priaznivo ocenil a odporučil prijať Hattalu na Katedre slovanskej filológie v Prahe, kam sa presťahoval v roku 1854. Pokračoval v jazykovednom bádaní, najmä v porovnávaní češtiny a slovenčiny, čoho výsledkom sú učebnice gramatiky, šlabikáre a čítanky pre české i slovenské školy, ale i publikácie Skladba jazyka českého a slovenského a dvojdielna Mluvnica jazyka slovenského. Druhý zväzok vydala svojím nákladom Matica slovenská ako prvú ucelenú učebnicu o slovenskej syntaxi. Na Slovensku uverejňoval príspevky najmä v Slovenských národných novinách, v Orle tatranskom a v Slovenských pohľadoch.
■ POLEMIKY S ČECHMI
Martin Hattala sa dostával do sporov s českými jazykovedcami. Odmietli napríklad jeho názory v práci Skladba jazyka českého a slovenského. Vyčítali mu, že do českého jazyka vnáša slovakizmy. Vlastné kritiky a polemiky zhrnul v práci Brus jazyka českého. Autorsky spolupracoval na náučnom slovníku, ktorý pripravoval František Ladislav Rieger. Rozpoznal rozdiel medzi slovenčinou a češtinou, vyvrátil mnohé tvrdenia Čechov, podľa ktorých slovenčina nie je samostatným jazykom.
V roku 1861 bol vymenovaný na miesto profesora slavistiky na Karlovej univerzite. Vo februári 1862 ho však vážna pľúcna choroba prinútila prerušiť prácu. Po liečení v Dubrovníku pokračoval v práci. V tom čase vyšli jeho spisy Počátné skupiny souhlasek československých a Príspĕvek k dejinám osvety vůbec a slovanské zvláštĕ. Napriek chorobe sa rozhodol odísť do dôchodku až v roku 1891. Hattalova životná púť sa zavŕšila v Prahe 11. decembra 1903.
Pôvodne publikované na snn.sk