Dramatický príbeh západoslovenskej dediny krátko po Veľkej vojne

Čas, keď Špačinčania vzali spravodlivosť do vlastných rúk
Text: Peter SOKOLOVIČ – Foto: archív autora
Scéna, keď Ráztočania v závere známeho románu Mila Urbana Živý bič v čase konca vojny vyrabujú židovskú krčmu a svojsky sa porátajú s dohasínajúcim režimom, sa s istotou vryla do pamäti každému čitateľovi. Apokalyptický obraz, ktorý sa javil skôr ako fikcia než ako skutočnými udalosťami inšpirované vyjadrenie ľudového odporu proti všetkému minulému, pritom nebol nielen v slovenskom kontexte ničím výnimočným. Dnešnou optikou sa konanie románových hrdinov zdá, samozrejme, priam až preexponované.
Popri štúdiu regionálnych dejín sa však historik pri analýze prechodu k novým pomerom v roku 1918 často stretáva s podobnými, v mnohých prípadoch dokonca sugestívnejšími výjavmi. Prakticky po celom území dnešného Slovenska sú známe obrazy plienenia, ale aj vyháňania predstaviteľov dohasínajúcej uhorskej štátnej moci a v neposlednom rade bohatých obchodníkov či krčmárov. Inak to nebolo ani v Špačinciach, malebnej poľnohospodárskej obci neďaleko Trnavy, ktorej osud je podobný osudom mnohých ďalších slovenských dedín, predsa len je v niečom iný, výnimočný…
■ VOJNOVÉ OZVENY
Prvá svetová vojna so sebou priniesla krvavý konflikt, aký v histórii dovtedy nemal obdoby. Na jej frontoch zahynulo približne sedemdesiattisíc Slovákov a takmer rovnaký počet bol do konca života poznačený následkami ťažkých bojov. Aj Špačince v tomto čase prežili jednu z najtragickejších etáp svojich novodobých dejín. Dedina okúsila prakticky všetky ťažkosti, s ktorými sa museli vyrovnať aj Urbanovi románoví hrdinovia. Od vojnových útrap, rekvirácií, úpadku morálky až po najsmutnejšie udalosti ‒ so všetkým sa museli popasovať aj špačinskí obyvatelia.
Poľnohospodárska obec, ktorej muži boli zvyknutí na ťažkú manuálnu prácu, zrazu prišla o množstvo rúk, ktoré namiesto žatvy plnili nábojnice a delá, a neraz sa prvý raz v živote pričinili o smrť nejedného nepriateľa. Tradičná religiozita pestovaná v obci, po stáročia spojená v prvom rade i s imperatívom nemožnosti zabitia blížneho, vo víre vojny mnohokrát strácala svoj obsah . Aj z tohto dôvodu sa neskoršie vystúpenia proti vrchnosti a „starým pomerom“ zdajú napriek svojim nesporne odsúdeniahodným následkom aspoň sčasti pochopiteľnejšie, ak ich vnímame primárne vo svetle oslobodenia a vyrovnania so všetkými negatívami, ktoré nenávidená vojnová apokalypsa priniesla.
■ OBROVSKÁ TRAUMA
Tá si, bohužiaľ, v konečnom účtovaní vyžiadala aj viaceré mladé špačinské životy. Domov sa už nikdy nevrátilo štyridsaťtri obyvateľov obce a do smrti zostalo na tele poznačených dvanásť špačinských mužov. Dvadsiatke žien už ich manželia nikdy neprekročili prah spoločnej domácnosti. Celkovo zanechala vojna v živote obce obrovskú ranu, a to nielen v podobe mŕtvych a ranených. Ako v tomto kontexte o situácii v obci v predvečer ukončenia prvého veľkého svetového konfliktu v 20. storočí napísal špačinský kronikár: „Rodina, manželstvo už štvrtý rok pustne. Rozpútané vášne šliapaly i neporušiteľnosť sväzku manželského. Vernosť manželiek povoľovala… Vojaci, otcovia surovely na frontoch, doma ženy a deti pustly mravne. Smútok, bieda a smrť vládly všade…“
■ PLIENENIE A NÁSILNOSTI
Napätá situácia konca vojny sa preniesla aj do Československej republiky. Podobne ako takmer na celom Slovensku aj v Špačinciach bolo obdobie prechodu do nových pomerov spájané s rabovaním a násilnosťami. Ľudia mali za sebou štyri roky živorenia a nedostatku, preto len čo zacítili oslabenie rakúsko-uhorskej monarchie, začali svoju nespokojnosť obracať proti tým, ktorí boli v ich očiach symbolom vojnového útlaku. S „revolučnými“ myšlienkami o slobode začali už koncom vojny prichádzať do dediny najmä vojaci, ktorí sa – často ozbrojení – vracali v tom čase z rozpadajúceho sa frontu.
Výnimočné neboli výzvy: „Niet zákonov! ‒ Bite pánov, rabujte! ‒ Berte, občania, všetko, však je to z našich žíl nacicané!“ Ako napísal historik Róbert Letz, cieľom útokov a plienenia sa na dedinách stávali miestni predstavitelia uhorskej moci, najmä notári, ale v davovej psychóze aj bohatší obchodníci a krčmári, z veľkej časti Židia. Špačince nezaostali za zvyškom Slovenska a rabovania čoskoro prepukli aj tu. Priala im pritom aj spoločensko-politická situácia krátko po skončení vojny. Nová československá štátna moc totiž ešte nebola etablovaná a stará rakúsko-uhorská už nebola schopná udržať poriadok. Z dediny utiekli žandári a notár, niektorí obyvatelia preto mali otvorené dvere k rozkrádaniu toho, čo im nepatrilo.
■ TRETÍ NOVEMBER 1918
Všetko vyvrcholilo 3. novembra 1918, keď sa špačinské krčmy naplnili davom ľudí. Slovami miestneho kronikára: „Pili, ale neplatili… Krčmári dávali. Ak nedali, nosili si ľudia i sami víno z pivnice.“ Obyvateľov už v rozkrádaní nemal kto zastaviť. V časoch, keď si ľud vyventiloval svoje štyri roky dusené traumy, to už ani nebolo možné. Z krčmy sa dav presunul k židovským domom a majerom, odkiaľ si brali, čo videli. V celoslovenskom kontexte to nebolo nič nezvyčajné. Drancovanie sa neraz končilo demoláciou obchodov a bytov, vyhnaním, bitím a v krajných prípadoch aj zabitím.
Často alkoholom posmelení ľudia si odnášali niekedy nezmyselne aj veci, ktoré vôbec nepotrebovali. Slovami Mila Urbana: „Ľudia behali po ceste s nošami, s košíkmi, s putňami v jednej prenikavej túžbe: Využiť príležitosť. Závisť s obžerstvom podali si ruky a predbiehali sa, aby neboli na podiele ukrivdení, aby iní nevzali viac než oni. Pokrikovali na seba, matky posmeľovali deti, ženy mužov a susedia susedov.“ Nie inak to bolo aj v Špačinciach: „Jeden ťahal pohovku, iný zrkadlo, stoličky, hodiny. Niektorí hnali kravy, voly, svine a ovce…“ S tým boli spojené často na prvý pohľad aj úsmevné udalosti, keď manželky karhali mužov, ktorí sa bránili rabovaniu. Ako spomína R. Letz, mnoho ráz sa stávalo, že ak muž odmietal kradnúť, žena mu vyčítala, že iní si zoberú, čo chcú, a oni zostanú chudobní…
■ DÉMON ALKOHOLU
Sprievodným javom bol, ako to tak často býva, v prvom rade alkohol. Kým v Živom biči sa miestni obyvatelia vyvŕšili najmä na židovskej krčme, „pili opreteky, chlapi, ženy, mládenci, dievky, ba i deti – všetko, čo sa k súdku dostalo, akoby sa chceli zaliať, zatopiť opojným mokom“, v Špačinciach sa cieľom alkoholuchtivých ľudí stal v prvom rade miestny liehovar, kde bolo uskladnených množstvo litrov páleného. Miestnym obyvateľom sa podarilo dokonca dostať priamo do skladových priestorov, odkiaľ si odniesli „úctyhodných“ osemsto hektolitrov liehu.
Slovami kronikára: „Celá dedina bola spitá, i deti, ba i zvieratá.“ Alkohol, samozrejme, posmeľoval a v mnohých obyvateľoch sa dostali na povrch dovtedy utlmené pudy. Terčom sa tak, ako prakticky na celom Slovensku, stali aj miestni židovskí spoluobčania. Niektorí z nich museli údajne dokonca aj s rodinami utiecť do poľa, aby si zachránili holé životy. Bohužiaľ, prevrat v obci zasiahol i kultúrne pamiatky. Podobne ako v množstve ďalších obcí aj v Špačinciach v tomto čase stále existoval honosný kaštieľ. Ten sa však v očiach obyvateľov spájal so starými časmi, keď šľachta ožobračovala chudobný ľud a na jeho úkor viedla prepychový život. V mysliach ľudí si tak de facto zobrali len to, čo im právom patrilo. Nezostalo však len pri „premiestňovaní“ jeho vybavenia, v kaštieli, bohužiaľ, ako nechcená spomienka na udalosti zostala zničená vzácna knižnica, vytrhané boli okná zo stien, niektorí si však odniesli prakticky všetko, čo sa dalo zobrať ‒ vrátane kachlí či dlážky.
■ VLNY NÁSILIA
Davová psychóza zachvátila mnohých obyvateľov obce, už ďalšie ráno však prišlo tvrdé vytriezvenie. Aj keď v Špačinciach nebol nijaký Žid a nikto z bohatších občanov či predstaviteľov vrchnosti zavraždený, predsa len obraz, ktorý sa naskytol, nebol práve všedný. Pomsta Židov na seba nenechala dlho čakať. V neďalekej Trnave najali osemnásť dobrovoľníkov, ozbrojili ich a za sto korún žoldu denne ich vyslali porátať sa s miestnymi obyvateľmi.
Násilnosti pokračovali, mali však už iných aktérov. Pomstitelia mali vyhlásiť, aby každý vrátil vyrabované veci tam, odkiaľ ich vzal. Samozrejme, každý, kto mohol, sa čo najrýchlejšie zbavoval všetkého, čím sa mohol ľahko vyzradiť. Dedinský potok tak bol podľa dobových správ súčasníkov a miestneho kronikára onedlho zaprataný pohovkami a ďalšími kusmi nábytku… Mnohé veci, ktoré sa dali ľahko ukryť, vrátane peňazí, však Židia už nikdy nevideli. Pomsta sa dotkla desiatok často nevinných obyvateľov obce. Viacerí špačinskí muži, ktorým sa nepodarilo utiecť, boli zbití a odvlečení do Trnavy na žandársku stanicu, kde už ako-tak fungovali zložky nového štátneho aparátu. Toho sa však už onedlho dočkali aj Špačince. Viac ako dva týždne po najväčšej vlne ľudového odporu 18. novembra 1918 prišli do dediny prví československí uniformovaní vojaci prezrieť si obec. Nová moc sa blížila, čo dokazoval aj fakt, že jeden z vojakov strhol zo židovskej školy maďarský nápis. Už onedlho ich pod vedením npor. Trajbala nasledovali ďalší…
■ V NOVOM ŠTÁTE
Postupom času boli aj v Špačinciach orgány starej rakúsko-uhorskej moci nahrádzané československými. Už 16. decembra 1918 založili v obci národnú radu, resp. národný výbor, ktorý mal v zložitých poprevratových dňoch zabezpečovať chod dediny. Prvým predsedom sa stal Lenhard Turaz, ktorý vo funkcii viedol obec do zvolenia riadneho obecného zastupiteľstva. Staré obecné zastupiteľstvo, zvolené ešte v období rakúsko-uhorskej monarchie, už nemalo nijakú autoritu, čo dokazoval aj útek žandárov a predstaviteľov obce do Maďarska, nové zastupiteľstvo si však zo začiatku takisto nedokázalo udržať v miestnej spoločnosti želané postavenie.
V prevratovom období totiž ani v Špačinciach ešte stále nebolo jasné, či sa nová moc udrží a nevráti sa všetko do starých koľají. Nový starosta mal aj z tohto dôvodu veľmi náročnú situáciu, o to viac, že roky krátko po skončení prvej svetovej vojny nie sú charakteristické len zmenami v samosprávnych orgánoch, ale aj zložitou hospodárskou situáciou. Ešte aj v roku 1919 boli ťažkosti v zásobovaní a tovar sa predával na lístky. Udržiavať poriadok bolo aj preto veľmi náročné, a tak sa na uliciach začali objavovať nielen českí vojaci, ktorí svojimi častými „prechmatmi“ taktiež nepožívali prílišnú autoritu, ale aj tzv. „Národná stráž“, tvorená starostom vymenovanými mužmi, ktorí mali po dvanástich každú noc so zbraňou v ruke strážiť obec.
■ KONSOLIDÁCIA POMEROV
Postupom času sa však začali Špačinčania s novými pomermi zžívať. Krátko pred Vianocami bola v obci zriadená četnícka stanica, ktorej členovia na čele s J. Kollárikom sa mali starať o poriadok a po prvých obecných voľbách v roku 1919 aj „revolučný“ národný výbor odovzdal moc riadne zvolenému obecnému výboru. Situácia v obci sa začala postupne konsolidovať. V novembri 1920 bol vo voľbách „obecných predstavených“ za starostu zvolený Alexander Kollár, ktorého však už o krátky čas vo funkcii nahradil Rafael Kubiš. Každý člen obecného zastupiteľstva tiež musel sľúbiť vernosť Československej republike. Tá už bola v tomto čase pevne zakotvená tak na mape novej Európy, ako aj v mysliach väčšiny Špačinčanov.
S novými pomermi však prišli aj nové problémy. Tvrdý čechoslovakizmus sa aj pre obyvateľov obce stal čoraz vypuklejším problémom. Dokladom je napríklad zloženie žandárskej stanice, ktorého menoslov dáva tušiť, že na lukratívne miesta boli namiesto Slovákov dosádzaní primárne českí zamestnanci. Ako je známe, nebolo to tak len v tejto oblasti. Aj preto sa obyvatelia postavili z veľkej časti za autonomistickú politiku ľudovej strany, ktorá aj tu získavala čoraz silnejšie postavenie. To je však už iný, aj keď nemenej zaujímavý príbeh západoslovenskej dediny, ktorá v krátkom čase čelila dnes priam nepredstaviteľným hrôzam. V tomto kontexte udalostí konca vojny vyznievajú po rokoch útrapy pochopiteľnejšie, javiace sa najmä ako vyventilovanie dlho dusených nálad, predsa len, nijaká podobná udalosť by ani dnes nemala byť ospravedlnením bezbrehého rozkrádania a nepremysleného ničenia „všetkého starého“.
Pôvodne publikované na snn.sk